Syndróm vyhorenia je známym fenoménom už od roku 1974. Bol opísaný nemeckým psychiatrom Herbertom Freudenbergerom, ako duševný stav vyznačujúci sa celkovou únavou, emocionálnym, kognitívnym aj fyzickým vyčerpaním. Je dôsledkom pracovného stresu prevažne v profesiách, ktoré zahŕňajú prácu s ľuďmi.
Aktuálne je evidovaný pod kategóriu zahŕňajúcou problémy súvisiace s ťažkosťami so zvládnutím života v MKCH – Medzinárodnej klasifikácii chorôb. MKCH je štandardný nástroj, ktorý je využívaný v zdravotníctve. Obsahuje zoznam všetkých chorôb a kritérií, na základe ktorých špecializovaní odborníci určujú diagnózu pacienta. Táto klasifikácia sa vďaka novým výskumom časom obmieňa a od 28. mája 2019 je známa už 11 revízia.
MKCH-11 taktiež obsahuje syndróm vyhorenia, ktorý patrí pod kód Z73.0. Tento jav však nie je podľa WHO – Svetovej zdravotníckej organizácie koncipovaný ako zdravotný stav. Nie je to lekárska diagnóza, nie je to choroba. Je to syndróm, ktorý vzniká ako dôsledok neúspešne zvládnutého chronického stresu na pracovisku. Ide o faktor, ktorý ovplyvňuje zdravotný stav človeka v negatívnom smere.
Rozvíja sa najčastejšie v prípade, keď sú na nás v zamestnaní kladené nadmerné požiadavky, no v rámci svojich kompetencií máme malý vplyv na udalosti a sme pod časovým tlakom. Potreba vynaloženia vysokého výkonu a absencia odmeny za vykonanú prácu poskytuje potenciál pre vznik frustrácie. V spojení s časovým tlakom, úzkosťou, pribúdaním povinností a únavou sa dostaví podráždenosť, strata záujmu, sklamanie a otupenosť.
Príznaky syndrómu vyhorenia:
– pocit vyčerpania alebo strata energie,
– strata radosti až depresia,
– úzkosť, tenzia,
– poruchy pamäti, sústredenia,
– nespavosť,
– pesimistické vnímanie sveta,
– znížená efektivita v práci,
– znížené potešenie z práce.
Uvedené symptómy sa najčastejšie vyskytujú v prípadoch, kedy naše očakávania, pracovné zanietenie a entuziazmus v práci prevyšujú možnosti sebarealizácie. Rizikovými sú tiež prehnaná snaha o úspech, súťaživosť a neschopnosť povedať nie.
Syndróm vyhorenia je fenomén, ktorý negatívne vplýva na kvalitu nielen profesionálneho, ale aj osobného života človeka. Pretože syndróm vyhorenia patrí k faktorom, ktoré negatívne ovplyvňujú zdravotný stav, je vhodné investovať čas aj energiu do preventívnych opatrení.
Na záver ponúkame pár zásad, ktoré môžu znížiť pravdepodobnosť vyhorenia v práci:
1. Vážim si svoju prácu.
2. Mojou úlohou je napomáhať zmenám, nie meniť ostatných.
3. Nie je chyba, keď sa cítim bezmocne a bezbranne, je to prirodzené.
4. Opakované úlohy skúšam robiť inak, obmieňať, tvoriť.
5. Pri odchodne z práce myslím na veci, ktoré sa mi podarili.
6. Posilňujem priateľstvo a podporu v kolektíve, smejem sa s ostatnými.
7. Počas prestávok nehovorím o práci.
8. Plánujem dopredu.
9. Naučím sa hovoriť ÁNO ale aj NIE.
10. Životospráva a pohyb, koníčky – iné ako v práci, relaxácia.