História sa opakuje?

„Sloboda znamená zodpovednosť – preto sa jej väčšina ľudí bojí.“ (George Bernard Shaw) 

Ale pre ľudstvo je veľkým šťastím, že naprieč dejinami sa vždy našli odvážni a duchom slobodní ľudia, ktorí sa nebáli. A nebáli sa prevziať zodpovednosť.

Možno nie každý vie, že Fakultná nemocnica J. A. Raymana v Prešove nesie svoje meno po lekárovi, na ktorého by sme si práve v tejto dobe mali častejšie spomenúť. Ján Adam Rayman (1690- 1770) vyštudoval medicínu v holandskom Leydene, napriek lákavým ponukám sa vrátil domov a v roku 1713 začal pracovať v Prešove ako mestský lekár. Prevzal aj vedenie lekárne po nevlastnom otcovi, ktorý zomrel v roku 1710 na morovú epidémiu.  Možno aj pre túto udalosť sa zaujímal o infekčné ochorenia, hlavne pravé kiahne. Zaoberal sa aj bacilárnou dyzentériou, osýpkami, šarlachom, besnotou a jej prenosom zo zvierat na človeka, vplyvom počasia na priebeh chorôb. V tom čase sa epidémie do našich regiónov pravidelne vracali. Aj epidémie pravých kiahní, ktoré sa vyznačovali vysokou infekčnosťou a úmrtnosťou. Epidémia vrcholila v 18. storočí, kedy zabila približne 60 miliónov ľudí, a postihovala hlavne detí. Medicína ani zďaleka nemala poznatky, aké má dnes, ale pozorovanie a štúdium posúvali lekárske vedy vpred. Spomínaný prešovský lekár sa dozvedel, že v Turecku používajú ako prevenciu šírenia zanesenie infekcie do narezanej rany. Nevedel pritom, že do Turecka sa skúsenosti s očkovaním priniesli z Číny a Indie, kde sa už možno aj 500 rokov pred Kristom používali rôzne spôsoby imunizácie. Keď v roku 1720  ochorel lekárov syn pravými kiahňami, na vlastnej 2 a pol ročnej dcére vykonal očkovanie proti pravým kiahňam (Variola) vmasírovaním hnisu z kiahničky jej chorého brata do kožného rezu na ramene. Očkovanie v nasledujúcich rokoch s úspechom opakoval na viacerých pacientoch. Približne v tom čase podobný postup uskutočnil aj anglický lekár Maitland. Za otca vakcinácie sa ale považuje anglický lekár a fyziológ Edward Jenner, ktorý tieto pokusy vykonal nezávisle od J.A. Raymana, ale o 76 rokov neskôr. Jenner zaviedol aj pojem vakcinácia a vakcína(latinsky vacca – krava), prvý použil termín vírus. Zistil, že dojičky kráv, ktoré prekonali menej závažné kravské kiahne už na pravé kiahne neochoreli.

Constant Joseph Desbordes- Baron Jean Louis Alibert (1768-1837) prevádza vakcináciu u malého chlapca v Chateau of Liancourt ( 1820)

Dejiny medicíny sú skrátka veľmi zaujímavé. Ale tak ako odvážni a zanietení lekári dali základy imunológie, zároveň s tým priam okamžite vznikali aj skupiny odporcov. V Anglicku so začiatkami vakcinácie  vznikla Liga proti očkovaniu. Strach z nečistých síl, úmyselného poškodenia, zdravotných komplikácií, podozrenia z osobného prospechu a aj profitu farmaceutických firiem, teda vôbec nie je novinkou súčasnosti. Ako sa zaviedlo v Anglicku očkovanie povinné, vznikla Liga proti povinnému očkovaniu atď atď. Vlastne je to pri každom objave a zmene tak aj dnes.

Antivaxeri tu teda sú už viac ako dve storočia. Rovnako ako napr. antipsychiatrické hnutie, kde ich aktivity, myšlienky a názory, my psychiatri musíme denno-denne v praxi prekonávať. Súvisí to určite aj s obavami z neznámeho a dopadu na zdravie, ale tiež s možno dosť nešťastným pocitom, že problematike rozumieme lepšie ako iní, nakoľko je dostupných veľa informácií. Očkovanie (miesto vakcinácie na ramene bolo prirovnávané k očku pri štiepení rastlín, preto ten výraz) bude mať vždy svojich odporcov. Je to už 300 rokov od narodenia slovenskej imunológie – náuky o obranyschopnosti organizmu a u mnohých ľudí, akoby sme zostali na konci 18. storočia.  Pritom mnohí odborníci sa zhodujú, že za najväčší úspech v dejinách medicíny je považovaná úplná eliminácia vírusu pravých kiahní. A to sa podarilo až v roku 1982. Čím? Vakcináciou. A bodka.

V dejinách platí, že ak sa z minulosti nepoučíme, budeme ju musieť prežiť znova. Preto rastie počet ochorení ako sú osýpky, čierny kašeľ. Je to jednoduché, klesol počet zaočkovaných detí. A k tomu tento vírus, ktorý zobral a ešte vezme veľmi veľa a ako jeho súper mnoho ľudí, ktorí sa neboja. Ja sama nemám odvahu predpovedať nielen ekonomické, sociálne ale ani psychické dôsledky tejto pandémie. Je tu stále mnoho ľudí, ktorí nemajú odvahu prevziať zodpovednosť. A tým vôbec nie sú slobodní. Niekedy na odvahu nie je treba mať všetky informácie, tie zvyknú byť veľmi protichodné. Poučiť sa z minulosti, kriticky zhodnotiť, prekonať strach a neistotu, mať vieru a odvahu zobrať na seba zodpovednosť za svoje rozhodnutie a následky je jediná cesta k slobode.

Bola raz jedna skupina žabiek
 … ktoré sa chceli pretekať.
Chceli sa dostať na veľmi vysokú vežu.

Na atrakciu sa prišlo pozrieť veľmi veľa divákov, aby si pozreli súťaž a povzbudzovali žabky.   
Súťaž sa začala…      
Ale…
Z prítomných divákov nikto neveril, že sa niektorej zo žabiek podarí dostať na vrchol veže.

Krútili hlavami a hovorili:
“Oh, to je príliš namáhavé!!!
Nikdy sa im to nepodarí!”
Alebo:
“To sa im nemôže podariť, lebo veža je príliš vysoká! Nie sú na to prispôsobené nohami, ani rukami, bude sa im šmýkať, určite spadnú a dokaličia sa”
Žabky začali zaostávať…     
…s výnimkou jednej, ktorá sa svižne ťahala hore a hore…
Diváci kričali:
“Je to príliš únavné! Nikto sa tak vysoko nedostane!” 
Jedna žabka za druhou to vzdávali a otáčali sa vzad …  
Len tá jedna išla vytrvalo ďalej…
Vôbec to nechcela vzdávať! 
Nakoniec to každý vzdal, okrem tej jednej žabky, ktorá sa sama vyštverala až na vrchol veže!
Ostatné žabky,   ale aj diváci  chceli vedieť,
ako sa podarilo práve jej to, čo všetci ostatní považovali za nemožné.
Jeden divák  prišiel k žabke a spýtal sa:
“Odkiaľ si vzala toľko sily, že si sa dostala až na samý vrchol?“

Vtedy vysvitlo, že…
víťazná žabka  je HLUCHÁ!!!

Comments are closed.