Mnohým párom sa nedarí splodiť potomka, kým to vyjde prejdú občas aj roky, niektorým sa to nemusí podariť nikdy. Ak sa to ale aj po dlhšom čase podarí, stávajú sa z nich často veľmi šťastní rodičia. A iným sa zase podarí veľmi rýchlo, či už to plánovali alebo nie.
Nezáleží na tom, či ste sa stali rodičmi úmyselne, alebo náhodou. Stali ste sa. A tak Vás čaká v priebehu života viacero možností, ktoré si občas zvolíte, občas na výber ako keby nebolo a rozhodli okolnosti.
Tí šťastnejší sa stali rodičmi v čase, keď zároveň boli aj skvelými partnermi a tento vzťah sa im darí rozvíjať aj naďalej. Možno dostali tie správne „karty“ do rúk. Možno nebudú potrebovať pomoc inštitúcií, psychológov, poradcov či kohokoľvek, aby svoj vzťah ako partneri a rodičia rozvíjali. Jednoducho im to ide.
Ale späť k tým, ktorým nešlo všetko tak, ako si vysnívali. Prevaha rozdielnych názorov nad spoločným záujmom, prípadne aj rozdielne rodičovské štýly často vedú k rozchodu rodičov, no nemali by sme zabúdať, že ani rozchod/rozvod partnerov, ani ich rozdielne hodnotové rebríčky neznamenajú prerušenie rodičovských väzieb. Tie sú trvácne. Čím skôr to obaja rodičia pripustia, tým lepšie – pre dieťa aj pre rodičov.
Bez ohľadu na obdobie, v ktorom žijeme, či už máme pocit, že to má mladšia generácia ľahšie alebo ťažšie, základná spoločenská jednotka – rodina – sa v priebehu času musela vysporiadať s mnohými úskaliami. Fungovanie v rozvedenej rodine je dnes bežným štandardom a v prípade, že rodičia neprestali konštruktívne komunikovať, môže byť úplne v poriadku a snáď bez následkov. Situácii sa prispôsobíme a život ide ďalej. Komunikovať konštruktívne z úrovne rodičov znamená, že vnímame potreby dieťaťa a dokážeme na ne adekvátne reagovať. Spoločne. Či už ide o potrebu dohodnúť dochádzanie na krúžky, vyzdvihnutie zo školy, stanoviť si spoločne pravidlá trávenia času na mobile, počítači a pomoc s domácimi úlohami, dieťa má za ideálnej situácie k dispozícii dvoch rodičov. Dvoch kompetentných rodičov, vedomých si svojich úloh, svojej pozície rodiča – osoby, ktorá vytvára stabilné prostredie pre dieťa, tak potrebné v tejto nestabilnej spoločnosti. Rodič je ten, ktorý učí dieťa ako sa vysporiadať s nástrahami vonkajšieho sveta, ako komunikovať s inými empaticky a vľúdne, ako si určiť hranice, ako si zachovať slušnosť a dôstojnosť. No na to, aby sme to mohli posunúť, musíme si to najprv sami osvojiť. Máme tieto schopnosti, a mnohé ďalšie, ktoré sú potrebné do života? Máme čo svojim deťom ponúknuť? Chceme vôbec na sebe pracovať?
Aké šance má dieťa, ak sa rozhodnem s druhým rodičom prestať komunikovať?
Nedostatok komunikácie alebo deštruktívna komunikácia k ničomu pozitívnemu viesť nemôže. Často sa skrýva za nenápadnými vetami: „Ja viem najlepšie, čo moje dieťa potrebuje.“ „Tvoja prítomnosť je pre dieťa zbytočná.“ „Staráš sa o dieťa zle.“, „Manipuluje ho, všetko mu podsúva.“
Ak sa ale nevedia rodičia dohodnúť, nastupuje na rad odborník, ktorý má posúdiť, čo bude pre dieťa najvhodnejšie do budúcna. A to len preto, že jeho rodičia, tí, ktorí by mali byť v tomto najviac kompetentní, sa nevedeli dohodnúť… A vtedy berieme na zreteľ formulku „Najlepší záujem dieťaťa“.
Vyjadrenia kompetentných orgánov sú mnohokrát písané aj v takom zmysle, že “to, že súd nerozhodol podľa toho, ako si to predstavoval rodič neznamená, že nerozhodol v najlepšom záujme dieťaťa.“ Najlepší záujem dieťaťa – pojem, ktorým sa riadia (alebo by mali) všetky inštitúcie pracujúce s deťmi v krízových situáciách (súdy, kolízni opatrovníci), iné pomáhajúce profesie v procese spolupráce, učitelia, rodičia. Ak sa koná v záujme maloletého, ak je mu prikladaná najvyššia priorita, potom akýkoľvek bude výsledok rozhodnutia, dieťa bude v poriadku. Akonáhle sa od najlepšieho záujmu dieťaťa odbočuje, vzniká problém. Kvôli komplexnosti posudzovania najlepšieho záujmu je však niekedy skutočne ťažké nájsť to „najlepšie“.
Medzi kritériá hodnotenia najlepšieho záujmu dieťaťa (NZD) patrí napr. bezpečie dieťaťa, stabilita prostredia, v ktorom sa zdržiava, ochrana jeho dôstojnosti a všestranného vývinu, podmienky na zachovanie identity, názor dieťaťa.
Keď rodičia čelia tlaku v partnerstve, cítia tlak spoločnosti na „správne rozhodnutia“, alebo sa len cítia príliš sklamaní, oklamaní, je otázne, do akej miery dokážu vnímať záujem vlastného dieťaťa naozaj objektívne. Samozrejme, že v ich vnímaní sa snažia pre dieťa urobiť maximum (a to aj deklarujú), ale akonáhle do hry vstupuje nenávisť voči druhému rodičovi, zášť, hnev či opovrhovanie, osobné priority a snaha znemožniť kontakt idú do popredia. A je úplne jedno, aké vzdelanie rodičia majú, čo pozitívne jeden či druhý pre dieťa znamená alebo koľko času s dieťaťom trávil v minulosti. Názor dieťaťa je to posledné, čo je v takom rozpoložení možné sledovať. Obvyklým argumentom tu je vek dieťaťa (vždy je dieťa ešte malé, či má 1 rok alebo 12 rokov). K čomu je však potrebné v takom prípade pozornosť rodiča opäť nasmerovať?
Ak sa pri všetkých situáciách budeme snažiť
– prihliadať na to, čo je pre každé dieťa objektívne / skutočne / bez skresľujúcich emócií najlepšie,
– poskytneme deťom stabilitu, pomoc psychológa či iné podporné nástroje
– budeme počúvať, keď k nám deti hovoria,
vytvoríme tým priestor pre zdravý vývin šťastného dieťaťa. Len to musia urobiť obaja rodičia, aj ten, ktorý má dieťa zverené, aj ten, ktorý sa s ním „len“ stretáva. Pretože to je to, o čo by tu malo ísť.
Deťom pomáha keď…
… sa majú s kým o problémoch porozprávať otvorene.
… môžu chodiť k psychológovi (ak chcú), bez pohŕdania dospelých.
… môžu ostať mimo konfliktu, ktorý sa ich netýka (konflikt rodič-rodič).
… si nemusia vyberať stranu.
… môžu prejaviť emócie otvorene. Alebo ich aj neprejaviť vôbec, ak sa na to necítia.
… sú súčasťou rozhodovania o tom, čo s nimi bude, citlivo.
… sú milované.
