„Jedna z najkrajších odmien v živote je tá, že žiadny človek nedokáže od srdca pomôcť inému bez toho, aby zároveň nepomohol aj sám sebe.„ Ralph Waldo Emerson
Raz mi jeden mladý pacient v ambulancii povedal , čím sa mu darí zmierniť množstvo pochybností a úzkosť: „poviem si každý deň: dnešný deň zvládnem so cťou“. Tak sa nad tým zamýšľam. Ale ako v dnešnej dobe nepodľahnúť tlaku porovnávania, závisti, nenávisti, neprajnosti? Ako vôbec prijať ľudí takých, akí sú, ako tolerovať ich postoje? Kde je hranica, za ktorú nie som ochotný zájsť? Kedy zasiahnuť, kedy sa naopak stiahnuť? Kde beriem istotu, že práve moje názory a konania sú správne? A správne pre koho? Pre mňa, pre rodinu, pre spoločnosť? Na akej úrovni mám sebareflexiu, som voči sebe primerane kritický, ale aj dostatočne láskavý? Denne by sme sa mali na chvíľu zastaviť a prehodnotiť. Nenechať sa strhnúť vášňami. Určite je dôležité nepočúvať len názory ,ktoré mi potvrdzujú to, čo si myslím. Nie je správne sledovať len to, čo mi vyhovuje. Je nutné vnímať a zamýšľať sa nad názormi a postojmi práve tých, ktorí s nami nesúhlasia, možno nás až dráždia, ale zároveň nás nútia prehodnotiť, popremýšľať, hľadať pravdu. A učia nás ovládnuť sa, zareagovať primerane a uvážene.
Možno je len dôležité pripustiť v prvom kroku, že ten druhý môže mať iný názor, iný pohľad, iné potreby, skrátka má inú predstavu ako mám ja. Skúsiť sa zamyslieť, čo ho vedie k tomu, že má taký postoj a v čom by sme našli spoločný prienik našich dvoch svetov. A veľmi dôležité je, aby som, ak mi niečo veľmi vadí, o tom hovorila. Samozrejme primeranou formou. Skúsiť vyjadriť moje potreby, postoje, názory, ale aj moje obavy a strachy. Nehromadiť v sebe hnev, podráždenosť, frustráciu. Lebo často veľký tlak práve v najnevhodnejšej chvíli a na nesprávnych ľudí vybuchne. Preto niekto nakričí na predavačku v obchode, iný na svoje deti doma, ďalší na svojho kolegu v práci za nepodstatnú vec. A takto sa to prenáša ďalej. Jedna moja priateľka nedávno kdesi čítala, že na to, aby sa zmenil postoj tisíc nahnevaných a bojovne naladených ľudí stačí 10 láskavých a pokojných a atmosféra sa v skupine zmení, zmierni. Lenže každú skupinu, každý dav, tvoríme my, jednotlivci. Takže sa nemôžem spoliehať na to, že sa len zveziem na vlne emócií ostatných, musím tú vlnu začať tvoriť ja sám.
Viem, pomyslíte si, je veľmi ťažká doba, mám toľko starostí. Toľko ohrození naokolo. To sa Vám píše, ale ja neviem čo skôr a ako sa pripraviť na všetko zlé, čo mi hrozí. A všetky tie informácie zvonku, nemôžem už ani pozerať televízne noviny, čítať správy. Ešte sme sa nespamätali z Covid obdobia, vyčerpali sme všetky naše sily. Mali tak veľa obmedzení, málo radosti a oddychu. Do toho sa musíme vysporiadať s ekonomickými zmenami a tragédiou za našimi východnými hranicami. A ak k tomu pridáme väčšie aj menšie tragédie v našich životoch, tlak stúpa a my máme pocit, že je to už priveľa. Pri niektorých problémoch si možno mnohí povieme: „Ale mohlo by byť aj horšie.“ Práve v súvislosti s vojnou, „ešte že ja nemusím utekať, ešte že ja nemám doma vojaka syna“ a podobne. Ale nie stále koncept upriamenia pozornosti na to najhoršie pomáha. Mne pomáha vďačnosť.
Zaostriť svoj pohľad na to, čo mám, nie na to, čo by som chcela mať, alebo čo majú druhí, čo nie je podľa mojich predstáv. Venovať pozornosť tomu, čo funguje a v duchu za to ďakovať. Zachovávať svoj režim dňa, a dívať sa na svet tu a teraz, nie do minulosti, z ktorej sa môžeme jedine poučiť. A nie do budúcnosti, ktorá je neistá. Každý deň, len tento dnešný deň, urobiť maximum. Lebo život je ako jazda na bicykli. Nespadneš, kým neprestaneš šliapať do pedálov.
„Po tomto moste prejdem, až keď k nemu prídem.“ Prečítala som si status mojej kolegyne na začiatku vypuknutia vojny na Ukrajine. Vravievala to vraj jej stará mama. Aká pravda a aká múdrosť v jednej vete! V myšlienkach sa môžem zaoberať obavami, či k mostu dôjdem, aká dlhá a strastiplná cesta ma čaká, ako cez neho prejsť, čo bude na druhom brehu, ako sa na to všetko pripraviť, ale po moste viem prejsť až naozaj vtedy, keď k nemu prídem. A čo ak sa cesta skrúti inam, čo ak ten most bude bezpečný a na druhej strane bude niečo lepšie? To uvidím, až keď tam budem. Prečo strácať sily pri šliapaní do pedálov pochybnosťami?
V knihe Ľudskosť od Rudgera Bregmana je popisované správanie Britov počas bombardovania Londýna počas druhej svetovej vojny. Automaticky sa v stratégii vojny očakávalo, že civilizácia je len povrchná a nestála. Že sa civilné obyvateľstvo zrúti, podľahne davovej hystérii, panike. V strachu a obavách sa morálka ľudí rozpadne a Londýn padne. Ale kríza vyplavila na povrch v ľuďoch to najlepšie, nie to najhoršie. Nezlomnosť. Morálka sa nerozpadla, zvýraznila sa spolupatričnosť. Dokonca mnohí tvrdili, že v čase vojny každý každému pomáhal a nik sa nestaral, kto má aké politické názory a či je bohatý, alebo chudobný. Celkovo spoločnosť zosilnela. Prečo asi? Keď ide o život, sústredíme sa len na to najpodstatnejšie. A to nás vlastne zachráni. Denne predsa vidíme vo svojom okolí, koľko ľudí sa zapája do pomoci. Nie je pravda, že súhrn katastrofických správ je skutočným odrazom spoločnosti.
A tak, ak mám toho už naozaj dosť, radšej svoju zlosť, frustráciu vyventilujem prechádzkou v lese, alebo pohybom, ako by som sa zaoberala písaním zlostných a negatívnych viet a čítaním znepokojivých úvah. Neviem Vám uviesť žiaden príklad, kedy by nenávisť, hnev, vyhrážky vyriešili problémy k spokojnosti. Nie nadarmo sa hovorí, kto seje hnev, zožne búrku. Takže som pri prechádzke lesom zodvihla hlavu a na holých konároch stromov, ktoré zvládli nápory vetra, snehu a mrazu celú zimu, vidím puky nových listov. Strom nerieši, že má horšie miesto, že ho viac trápil vietor, že je nižší, vyšší, menší, starší. Stromy sa nesťažujú, prečo práve teraz ešte sneh a mráz, prečo a koľko ešte a ako by to malo byť. Pracuje s tým, čo má. Vie, že keď ho slnko zohreje, je jar a čas vypučať, na jeseň listy zhodiť. A medzitým nám dávať kyslík a hrdo stojí, vychádzajúc z pevných koreňov. A my, ak skutočne máme ambíciu prežiť dobrý život, mali by sme každý deň prežiť so cťou. A potom sa vieme pozrieť bez zahanbenia každému do očí. Nechcime všetko hneď vyriešiť, ukončiť, odsúdiť, odstrániť. Buďme trpezliví a rozvážni. Buďme viac tu a teraz. Pridávam slová spisovateľky Silvie Bystričanovej:„ Trpezlivosť je dôvera, že človeku nič nechýba. Trpezlivá láska je cnosť. Pretože na svete je to tak. Vždy niekto pevne stojí na nohách, niekto v nevládností leží a niekto ďalší kľačí. To preto, aby ľudia nezabudli, na čo sú im kolená a prečo treba skloniť hlavu, keď dušu niečo tlačí.“ A tak, popri tom všetkom, čo ma tlačí, skúsim dnešný deň prežiť so cťou.
Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte. Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta. Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také vrúcne, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku. Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo aj on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Jeho závisť sa stupňovala až tak, že by urobil pre to už všetko!
Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu náhle prebudil. Kašľal až lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul svoje meno… Po chvíli ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne. A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo. Zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom. Za oknom bol holý múr budovy. Keď sa potom muž opýtal sestričky, čo viedlo pacienta k takým nádherným opisom za oknom, odvetila mu:„ Možno Vás chcel iba povzbudiť. On totiž nemohol nič vidieť, bol slepý.“
